www.posledna-rozlucka.sk
 
Krematórium Bratislava


Ukážka nekrológu Ľuba Gregora

(zverejňujeme so súhlasom pozostalej rodiny)

Ľubo GREGOR - NEKROLÓG

... Ľubomír Gregor... Ľubo, Lubo, Ľubko, Lubenko, tak sme ho volali... sa narodil v Žiline 18. júla 1943 o 23:30... v matrike ho ale zapísali, že sa narodil až 19. júla 1943, preto svoje narodeniny oslavoval vždy 19-teho, ale nikdy nezabudol povedať, že on mal narodeniny už včera...

... mamička Anna, ktorá hneď po jeho narodení dostala týfus a skoro zomrela, bola výnimočná žena, nesmierne chápavá, vyžarovala z nej láska, ktorú rozdávala na každom kroku...

... otec Ján bol síce zásadový, vyžadoval disciplínu a poriadok, ale svojho syna mal veľmi rád.

... v roku 1946 dostal otec pracovnú ponuku a celá rodinka sa presťahovala zo Žiliny do Bratislavy...

... rodičia sa mu naplno venovali, žili veľmi intenzívnym rodinným životom... vždy v nedeľu sa celá rodina, ktorá žila v Bratislave, stretávala na návštevách, alebo chodili na rodinné výlety na Železnú studničku, na Kolibu... cez prázdniny do Ľubkovej rodnej Žiliny a jej okolia k Melocíkovi, na Bumbálku...

... boli to krásne chvíle, a Ľubko miloval svojich blízkych: starého otca, starú mamu, tetu Maňku a uja Mirka, uja Šaniho a Terku, strýka Fera a Angelu, všetky sesternice a bratrancov, deti kamarátov svojich rodičov, a veľa ďalších, s ktorými sa stretávali...

... Ľubkovo detstvo bolo krásne, rodičia svojho vysnívaného syna veľmi milovali.

... v roku 1949 sa z neho stal školák - išiel do prvej triedy...

... keď mal desať rokov, narodila sa jeho sestra Dagmar...

...Ľubkovi sa skončilo detstvo jedináčika... možno mal pocit, že už nie je stredobodom pozornosti, lebo v rodine sú už dve deti, nie iba on sám... ale aj mamička, a aj otec ho milovali rovnako ako predtým...

... jeho krásne detstvo pokračovalo, vždy mal veľa kamarátov, bol plný života,
ale bol aj veľmi zdvorilý, ako sa hovorí - slušne vychovaný... k tomuto ho viedli obidvaja rodičia... ale hlavne mamička, ktorá považovala za základ slušnej výchovy to, aby sa každý ku každému správal slušne, aby si každý každého vážil... a potom v roku 1957 sa zo školáčika stal stredoškolák... navštevoval vtedy Strednú školu na Vazovovej ulici... dokonca teraz v nemocnici, na vedľajšom lôžku pri Ľubovi ležal pacient, ktorý hneď celej rodine povedal, že Ľubka na Vazke (tak študenti školu volali) učil... a že to bol najslušnejší študent, na akého si pamätá... že bol veľmi slušne vychovaný... škoda, že tieto slová nepočula jeho mamička... určite by odporovala, že nie... ale v kútiku duše by bola šťastná ako svojho Lubenka vychovala...

... no a potom, v roku 1960, išiel študovať herectvo na VŠMU... tam sa zoznámil aj so svojou prvou láskou - Julianou... a v roku 1962 sa zosobášili...

...narodili sa im dve dcéry Zuzana a Júlia...

... neskôr od svojich dcér dostal vnúčence Andrejku, Tomáška, Martinku a Jurka... a nedávno aj prvú pravnučku Hanku, ktorú si už bohužiaľ neužil...

... v roku 1964 Ľubo doštudoval a bol herec...

... ale keďže v tých časoch mal každý mladý muž povinnosť chrániť a brániť vlasť, aj Ľubo išiel chrániť vlasť do Prahy - Říčan...

... po ukončení povinnej vojenskej služby, bol Ľubo v rokoch 1964-65 členom Divadla P. Jilemnického v Žiline... na tieto roky si vždy rád spomínal, pretože sa častejšie stretával so svojou rodinou, ktorá žila v Žiline...

... a najviac vždy spomínal ako si podebatoval so starým otcom Karnetom... bol to mamičkin otec... bol to veľmi distingvovaný, milý, uhladený pán s vyberanými spôsobmi... s Ľubom mali nekonečné rozhovory o živote, histórii... Ľubo sa ho hlavne pýtal na pôvod rodiny, ktorý nikdy nevypátral - akoby už vtedy chcel urobiť rodostrom... mamička sa volala za slobodna Karnetová - a Ľubo stále hľadal francúzsky pôvod svojej rodiny... už vtedy miloval všetko čo súviselo s Francúzskom, hlavne Napoleóna Bonaparteho... bol to jeho "vzor"? " láska"? nevedno... ale chcel zistiť, že kedy sa rodina s francúzskym menom dostala na Slovensko... veľa o Napoleónovi vedel aj od svojho otca, ktorý bol tiež Napoleónovec, napriek tomu, že otec určite nemal francúzsky pôvod... aj s otcom mali nekonečné debaty o živote Napoleóna... otec zbieral knihy o Napoleónovi, jeho sošky a všetko možné o ňom - a to zdedil po svojom otcovi aj Ľubo... nazbieral si celú plejádu kníh, sošiek a všetkého možného, čo súviselo s Napoleónom... ale francúzskeho pôvodu rodiny sa nedopátral... zostane to už asi len na jeho pokračovateľoch, možno niektorý vnuk? vnučka? neter? synovec? ...uvidíme...

... roky 1967 až 1968 strávil v Krajovom divadle v Nitre, kde spoznal svoju druhú manželku Magdalénu...

... v rokoch 1968 až 1971 Ľubo účinkoval v Činohernom súbore Divadelného štúdia v Bratislave, ktorý pôsobil v malých priestoroch v Divadle na Korze... z tohto obdobia spomeňme napríklad postavu Ževakina, ktorú stvárnil v Ženbe (1969)...

... v roku 1970 sa oženil s Magdalénou, ktorú spoznal v Nite...

... v tomto manželstve sa narodila dcéra Michaela a druhá dcéra Katarína, ale tá bohužiaľ zomrela po svojom narodení...

... ale po rokoch mal Ľubo zase vnučku Dominiku a vnuka Jakuba... keď sa zamyslíme, tak vtedy už mal štyri dcéry... teda bohužiaľ tri... a syn, po ktorom vždy túžil nikde...

... po zrušení Divadla na Korze, v rokoch 1971 - 1972 Ľubo nedostal angažmá v žiadnom divadle, a na príkaz vtedajšieho režimu mal zákaz umeleckej činnosti...

... v roku 1972 sa stal členom Poetického súboru Novej scény v Bratislave, kde pôsobil 17 rokov a stvárnil veľa postáv... vytvoril prevažne kľúčové postavy... vymenujme si zopár: Vosmibratov v Lese (1971)... Barón di Ripafratta v Mirandolíne (1973), Tampag v Divadle zázrakov (1974), Galy Gay v hre Muž ako muž (1975), Jean v Slečne Júlii (1976)...

... v roku 1986 do jeho súkromného života vstúpila ďalšia žena - volala sa Nina... s touto manželkou však nemal žiadne deti - teda ani syna...

... keďže Ľubo celý život za niečo "bojoval", hneď po Nežnej revolúcii, v roku 1990 sa rozhodol ísť do nového projektu... a so svojou dlhoročnou kamarátkou Zitou Furkovou, sa rozhodli založiť divadlo Korzo´90, dnes známe ako Divadlo Astorka Korzo´90... podarilo sa to...

... a v rokoch 1991 - 95 bol riaditeľ tohto divadla... a aj v ňom hral... nebudeme vymenúvať množstvo inscenácii, v ktorých ho mohli diváci vidieť - len pár - Vyrozumenie ( 1990), Proces (1990), Veľvyslanec (1991), Kazimír a Karolína (1992), Armagedon na Grbe (1993), Cyrano (1993), Dom Bernardy Alby (1993), Kabaret (1994)...

... Ľubo ale nemal pokoj celý svoj život... či mu nepokoj už doniesol život, alebo si nepokoj robil aj sám... stále bol v pohybe, stále niečo riešil, stále niečo vymýšľal a čakal na nové príležitosti...

... a tak pred rokom 1995 začal zakladať novú televíziu... dal do tohto projektu zase všetko - ako vždy, tak ako predtým do Korza´90... možno aj viac, pretože to bol ešte väčší projekt - TELEVÍZIA, bolo to pre neho vtedy "niečo iné" ako DIVADLO, pretože v divadle si už zahral, dokonca aj poriaditeľoval, ale televízia bola vtedy len verejno-právna STV... a v tom období bola len jedna súkromná televízia, ale tá kvôli problémom so šírením signálu vysielala iba pár mesiacov... možno to bola pre neho životná výzva, aby bola na Slovensku aj súkromná televízia... a preto robil všetko možné... ale hlavne nemožné... aleee podarilo sa...

... televízia Markíza sa narodila, a od roku 1995 sa Ľubo stal v tejto novej televízii riaditeľom Centra umeleckej tvorby... počas pôsobenia v tomto médiu pripravoval a moderoval reláciu Erotický salón GLP, účinkoval v seriáli Silvánovci, Veľké srdce, ale pre neho bola najdôležitejšia v tom čase asi hlavne Pevnosť Boyard... ešte aj dnes na neho francúzski producenti spomínajú, a hovoria, že to bol najlepší Otec Fouras...

... Ľubo sa na Boyard tešil ako malý chlapec, pretože to bolo to, čo celý život chcel... chcel spoznať Francúzsko, chcel žiť vo Francúzsku... alebo možno, je potomkom nejakého Francúza? ...ale najlepšie by pre neho bolo, keby mal niečo spoločné s Napoleónom... no a ešte k tomu aj ten fakt, že so stavbou pevnosti Boyard začali v roku 1801, za vlády Napoleona, na ochranu pobrežia pred možnou inváziou cudzích námorných síl... toto všetko bol asi jeho vysnívaný, ale aj splnený sen... Ľubo žil nejaký čas vo Francúzsku... všetci Francúzi sa mu venovali... užil si Francúzsko... a mal pocit, že je tam doma...

... v roku 1992 sa Ľubo oženil štvrtý krát... jeho manželkou sa stala Ľubomíra...

... v tomto manželstve narodila dcéra Adriana... jeho posledná, a ako tie predchádzajúce, milovaná dcéra... nikdy svojim dcéram nedal najavo, že chcel nejakého syna... miloval ich - o ony jeho... miloval ich aspoň takou láskou, ako svoju milovanú mamičku... tie jeho reči o synovi nikdy nemyslel vážne - bola to už tradícia, ktorú vždy zvýraznil, že sa mu narodia len dcéry....

... neskôr, po odchode z Markízy, kde dal z minúty na minútu výpoveď, o tejto televízii napísal nie veľmi lichotivú knihu, ktorú nazval "Za kulisou Markízy"... napísal aj ďalšie knihy - "Astorka - divadlo, ktoré nikto nechcel" a "Po stopách komedianta"... písal aj do časopisu Tele plus, kde uverejňoval seriál Holografy Ľuba Gregora, alebo spomienky zachytené vlastnou rukou"... rád písal aj básne...

... v čase, keď nakrúcal pre Markízu seriál Veľké srdce, stretol svoju poslednú, a ako všetkým hovoril - najväčšiu lásku - a tou bola Dagmar... pracovala vo výrobnom štábe... nikto zo štábu vtedy neveril, že táto láska vydrží - a vydržala... v roku 2004 bola svadba a do poslednej chvíle žili spolu v harmonickom manželstve... deti už spolu nemali, ale Ľubo sa naozaj zodpovedne staral o Dagmarkinho syna Juraja...

... potešujúce je pre nás všetko čo ešte vo svojom, pre nás krátkom, živote stihol... ešte nedávno hral aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici a v divadle THÁLIA SZINHÁZ v Košiciach.

... tento rok sa zúčastnil aj na Slávnostnom galaprograme Divadla Astorka Korzo '90, ktorý sa konal 1.apríla, a divadlo oslavovalo 25. výročie svojho založenia... zišli sa tam priaznivci divadla, bývalí spolupracovníci divadla... a bol tam aj Ľubo, ktorý bol spoluzakladateľ tohto divadla...

... Ľubo vo svojom živote skúsil okrem divadla, televízie aj film, kde po ňom tiež zostanú spomienky... v Markíze sa minulý rok predstavil v seriáli Kukučka... a jedným z jeho posledných filmových projektov bol film Eva Nová...

... Ľubo dal hlas aj viacerým postavám v zahraničných filmoch... za dabing Luisa de Funes vo filme Aventures de Rabbi Jacob dostal v roku 1997 ocenenie Zlatá slučka... toto ocenenie dostal aj neskôr za réžiu v dabingu, ktorú robil intenzívne, dalo by sa povedať, že denne - aj cez víkendy, od roku 2004... no a v pondelok, 28.novembra, keď bude odovzdávanie cien Literárneho fondu, si mal prevziať prémiu za film CHRONICLE/ KRONIKA... on tam síce už nebude... ale pre nás, čo sme ho poznali a mali radi, bude táto cena zadosťučinenie voči tej "PANI SMRTI", ktorá si ho zobrala v čase jeho intenzívneho života... vtedy, keď to nikto z nás nečakal...

... bolo by toho ešte veľa, čo by sa dalo rozprávať o Ľubovi, ale jeho pozemský čas - tu medzi nami sa už bohužiaľ skončil... a aj táto posledná rozlúčka s ním sa raz musí skončiť... asi je už ten čas...

...na záver ešte prečítam, čo raz povedal jednému redaktorovi: ...viete, to bol ten paradox, že kým v profesnom živote sa mi darilo, v súkromí to bolo horšie. Nepopieram, že sa mi ženy vždy páčili a páčia, ale môj najväčší problém bol, že som v ženách hľadal svoju matku, a tiež, že som nemal syna... prvá manželka, moja najväčšia láska, bola herečka, s ňou mám dve dcéry, dve ďalšie manželky boli pedagogičky, štvrtá pracovala v gastronómii... až v poslednom manželstve s o pätnásť rokov mladšou Dagmar, ktorú som pred šestnástimi rokmi našiel počas nakrúcania televízneho seriálu Veľké srdce, kde robila asistentku. Deti spolu už nemáme - ona má dve z predchádzajúceho manželstva, ja mám štyri dcéry, jedna, v druhom manželstve, mi bohužiaľ, ešte ako malá zomrela.

Dcéry, ktoré sa vybrali iným ako hereckým smerom, čomu som v podstate len rád, lebo muž - herec to má v živote ľahšie, mi dali šesť vnúčeniec, z toho dvaja už zarezávajú v dabingu - možno budú mojimi pokračovateľmi... mám veľmi dobré dcéry, tak ma to hladká na bruchu a teší pri srdci, a za to vďačím aj ich matkám, ktoré ich dobre vychovali... ja vlastne nemôžem povedať, že by som po rozvodoch na niečo doplatil...

... Ľubo týmito tvojimi poslednými slovami, ktoré si kedysi povedal sa už budeme s tebou musieť naozaj rozlúčiť... Ľubo, budeš nám všetkým veľmi chýbať, mali sme ťa radi, milovali sme ťa... ale nikdy na teba nezabudneme, každý deň budeme na teba spomínať s láskou...

... manželka Dagmarka a Juraj... sestra Dagmar... švagor Juraj... krstná dcéra Zuzka... synovci Vladko a Branko... dcéry Zuzka, Julinka, Miška a Adrianka... zaťovia Jozef-Hugo?, Juraj, Ivan... vnúčatá Andrejka, Tomáško, Martinka, Jurko, Dominika a Jakub... pravnučka Hanka... dedko Palko, Evi, Miro, Martinka a Tonko... švagor Ľuboš s manželkou Evou a , švagor Kajo s manželkou ???... sesternica Beatka s manželom Jankom, Janka a Miško, bratranec Mirko s manželkou Evou, Jakubko a Eliška, bratranec Šani s manželkou Jankou, Danka a Zuzka... a ostatná rodina... kamaráti, kolegovia, známi...

... za nás všetkých ťa bozkáva Dagmarka

 

 
© HDTV & Peter Pekár - PP GRAPHIC IMAGE 2014